Dlhšie som registroval zaujímavú letnú súťaž „#kilecko”, no na jej realizáciu som sa dostal neplánovane a viac menej náhodou. Všetko to začalo výzvou cez socialne siete na kratší, ale o to intenzívnejší výlet k Dunaju. Povodne padla výzva na 20- 30km, neskôr som do SMS napísal možnému spolucestujúcemu 50km. To asi definitívne odstrašilo každého súdneho človeka, pretože vonku bolo pod mrakom a dosť fúkalo.
Bratislavská hrádza pri Dunaji je pre kolobežkárov ideálne miesto. Úplne rovinatý terén, sem tam cyklista či korčuliar. Od skorej jari sme v rôznej zostave dávali všetky možne vzdialenosti. Po väčšinou to ale boli nižšie čísla, pretože veľakrát s nami boli deti, alebo práve nebolo toľko času. Hneď za prvým bufetom bola pre mňa značne elektrizujúca cyklo tabuľa s oznamom: Gabčíkovo 47,5 km. V tú sobotu, 9.júla som sa teda na tejto hrádzi ocitol sám. Nemal som presnú predstavu kam až dokopem, ale cítil som sa výborne. Do chrbta, na ktorom som mal tri litre vody, mi vial mimoriadne svieži vetrík, ktorý moju priemerku dvíhal do závratných výšin. Naše obvyklé miesta otočiek po 10, 15 a 18 kilometroch som doslova preletel a predo mnou sa otvorili úplne nove obzory. Nie že by som tam už nebol, ale od poslednej návštevy už ubehlo zopár rokov a hrádza sa zmenila. Pribudli rekreačne zariadenia, kaviarne, hausbóty či móla pre lode a vodné skútre.
Pri Kalinkove sa vcelku úspešne usadili kite-surfisti a oživili šedý horizont pestrofarebnymi krídlami. Po dvadsiatich kilometroch som si doprial kratučkú prestávku a po ovlažení hneď makal ďalej. Ďalšou zastávkou mala byť kompa Kyselica, ale nakoľko sa mi išlo vynikajúco ani som nezastavoval a hnal to rovno s vetrom opreteky do Gabčíkova. Už niekde tu sa mi rozsvietila varovná kontrolka v hlave, ktorá neodbytne hlásila silu vetra ktorý ma bude na spiatočnej ceste bombardovať spredu. Ale dá sa to nevyužiť, keď to tak krásne nesie smerom ku Gabčíkovským plavebným komorám. Veď tam môžem ísť, naspäť musím... odpovedal som si takýmto pseudo - revolučným heslom a kopal ďalej. Po necelých 47 km, dvoch hodinách a piatich minútach som teda v polovici trati hodil do seba zopár sušienok, prepláchol som sa vodou a otočil svoj smer o 180°. A tu začalo byť veselo. Vrany, ktoré si po celej ceste sem veselo lietali, som zrazu nevidel, pretože sa v silnejúcom vetre vykašlali na lietanie a posedávali na poli. Vysoké topole, ktoré som si dovtedy nevšímal boli od polovice ohnuté v smere vetra. Búrlivý nárazový vietor ma hneď po prvých metroch „vrátil na zem“ a bolo mi jasné že môj rozlet a priemerka 25 km/hod skončili.
Začal značne zdĺhavý boj s vetrom a so sebou samým. Moja rýchlosť padla na 13 – 15 km/hod, pri poryve vetra aj nižšie. Prvou psychickou podporou bolo stretnutie s moravským kolobežkárom, ktorý si to valil smer Komárno a Budapešť. Prehodili sme zopár slov a spoločná foto ma napadla až keď sa mi vzďaľoval na horizonte. Ďalšie hodiny, kedy som nestretol ani živáčika sa ustálili na cykle 10 ľavá, 10 pravá a to isté doblba. Túžobne som čakal, že ma budú predbiehať nejakí cyklisti a ja sa zveziem aspoň chvíľu v háku, ale ako som zistil v takomto vetre cyklisti nejazdia. Dokonca som mal pocit, že na bicykli by som v tomto vetre ani nedokázal šliapať, a že na kolobežke vďaka neustálemu kontaktu so zemou sa to tak nejako dá. Je až neuveriteľné, koľko toho vie poriadny vietor vyfúkať z hlavy počas takejto makačky. Na 65 kilometri v bufete Kyselica padla vhod kofola a doslova ma v poslednej chvíli reštartovala na ďalší boj. Rovnako ako súcitné pohľady cyklistov ktorí čakali na kompu. Samozrejme mojím smerom zase nikto...!!!
Prvá kríza prišla po 80 kilometroch, kedy mi nohy začali ťahať prvé kŕče a k bufetu to bolo ešte 5 kilometrov. Tam som sa našťastie dostal, a trocha strečingu a veľa vody tento problém vyriešilo. Ďalším „problémom“ bol telefonát manželky v zmysle že či ešte žijem a či nemá po mňa poslať sanitku. Ubezpečil som ju, že všetko je v poriadku a že z dôvodu únavy mam aj dlhé prestávky. Od predposledného bufetu ma čakalo milé prekvapenie, a to dvojica cyklistov v rovnakom smere s nabudeným chalanom a značne zamračenou babou. Slušne som sa opýtal či sa za nich môžem zavesiť a tak som sa konečne celé štyri kilometre viezol v háku. Holka bola psychicky značne v rozklade, pretože nevládala šliapať proti vetru, ale ako náhle sa dozvedela odkiaľ kopem ja, hrdinsky sa zaťala a ťahala nás oboch peknou priemerkou až po ich odbočku.
V poslednom dunajskom bufete Relax na 92 kilometri bola vynikajúca fazuľová polievka ktorá mi síce dodala energiu, ale na druhej strane sa mi akosi ťažko po nej vstávalo. Čakala ma posledná etapa, a to zámerne dlhšou cestou ísť domov, pretože bežnou cestou by to bolo iba 96 km. A to som po takomto strastiplnom boji nemohol dopustiť, A tak som si pekne, za takmer bezvetria nakrútil posledných osem kilometrov po Prievoze. Pred branou som skončil s GPS údajom 100,2 km a s hrdým pocitom že ma ani vietor „neskolil“.
A perlička na záver... vo večernom počasí som zachytil vetu: Prechod fronty bol na západnom Slovensku sprevádzaný silným, miestami až búrlivým vetrom s rýchlosťou v nárazoch až do 70 km/hod... J
Čistý čas jazdy: 5hod 25min
Celkový čas: 6 hod 30 min
Kolobežka: 5,6 kg karbónový DIY špeciál , kolesa 2 x28“ Shimano
